Vážení prítomní, dovoľte, aby som sa predstavila. Volám sa Eva Križková-Ďurišinová, som absolventkou Fakulty telesnej výchovy a športu, diplomovanou trénerkou v krasokorčuľovaní a tiež som ukončila mimoriadne štúdium žurnalistiky. Zúčastnila som sa Olympiády v Innsbrucku, som majsterkou Československa v krasokorčuľovaní. Mojou trénerkou bola Hilda Múdra a jedným z kondičných trénerov bol Jozef Gálik. Pôsobila som ako asistentka na FTVŠ, pracovala som na Ministerstve školstva ako odborná referentka v odbore šport pre všetkých. Podieľala som sa ako spoluautorka a aj aktívna účastníčka televíznych projektov Cvičte s nami a Cvičme v rytme. V súčasnosti som trénerkou a supervizorkou v krasokorčuliarskom klube.
Šport v širokom zmysle slova je silný fenomén v ľudskej spoločnosti, prostredníctvom ktorého sa národy, ľudia môžu rozvíjať, obohacovať, ale i deformovať. V dnešnej dobe je silné povedomie ľudí o tom, že cvičiť, hýbať sa je pre človeka veľmi dôležité. Ľudia behajú, bicyklujú, populárna je chôdza, stávajú sa fitnescentrá a podobne. Niektoré športové zväzy vytvárajú iniciatívy ako zabezpečiť potrebný pohyb do škôl, organizujú sa školské súťaže a podobne.
Na druhej strane sa propaguje výkonnostný, prípadne vrcholový šport, často takmer s jediným s cieľom, a to zúčastniť sa olympijských hier. Je to tak u nás aj vo svete. Televízie vysielajú denne veľa športových prenosov, vznikajú funkluby, výsledkom čoho je pasívne športovanie. Sú tu lotérie, rozmohol sa obchod s náradím a náčiním, teda veľa rôznych vecí, ktoré v konečnom dôsledku neslúžia vždy na rozvoj človeka.
Dnes sa hovorí, že na ľudstvo dopadá ľudský a sociálny úpadok. Dovolím si použiť výraz „egolatria“ čo je kult vlastného ja. Je to škodlivé, pretože častokrát obetujeme všetko, aj zdravie aj priateľstvá, aby sme získali pominuteľnú slávu, alebo skĺzli do úplne inej, na seba zameranej filozofie, ktorá nemá nič spoločné s myšlienkou športu a pohybu vôbec. Pravidlá medzinárodných športových asociácii povoľujú reprezentovať krajiny aj športovcom iných národností, a tak sa stráca myšlienka merania si síl medzi národmi. Nevedie to tiež k strate identity? Túžba po víťazstve vedie často k profesionálnemu športu a tak sa športuje za peniaze.
A popri tom športovanie je taká úžasná vec. Naučí nás podobne ako aj viera, siahnuť na úplné dno svojich fyzických, psychických a odvážim sa povedať aj duchovných síl. Je to vlastne rehoľa, odriekanie, sebadisciplína. Vychováva k čestnosti, priateľstvu, rešpektovaniu dôstojnosti a rovnosti všetkých ľudí, k vzájomnej pomoci i k zdravej súťaživosti a túžbe po víťazstve. Šport si musíte odrobiť, denne cvičiť, namáhať sa, to nie je virtuálny , resp. tzv. „tekutý“ svet. Tu treba dlhodobú prípravu a dokázať postaviť sa súperovi, či na štartovaciu čiaru, či blok a ukázať reálny výkon. A talent je nato, aby sme ho rozvíjali. Aj športový. V športovom zápolení by sa mali dodržiavať princípy rovnosti, nediskriminácie a spoznávať národy, kultúry a zdieľať hodnoty solidarity. Rozvíjať čnosti.
Bolo by vhodné zamerať sa na rodinu. Spoločné športovanie detí, rodičov, priateľov, aktívny pohyb v duchu radosti a zábavy určite prinesie do rodín harmóniu a zdravie. A preto jedna z ciest, ako pomôcť našim deťom, mládeži a celej spoločnosti je podpora športovania rodín. Mám osobnú skúsenosť s klubom Diana, kde sme už pred mnohými rokmi, kvalitne a vo výbornej atmosfére spolu trénovali vrcholoví športovci, rodinní príslušníci aj študenti. Bolo to zásluhou Ing. Jozefa Gálika, ktorý svojimi športovými pomôckami a metodikou predbehol dobu a v kondičnej príprave sa podieľal na úspechoch nie jedného reprezentanta. Ja doteraz vo svojej trénerskej praxi čerpám z jeho mnohých nápadov.
Jedna z možností je vytvárať priestor na túto činnosť v rámci športových klubov, škôl, obytných štvrtí, panelákov a farností. Tam môžu spolu aktívne tráviť čas kamaráti, priatelia, rodiny aj športovci. Podporme vhodnou formou vytváranie, alebo sfunkčnenie už existujúcich priestorov k tomuto cieľu: Aby sme boli zdravší, radostnejší, súdržnejší, teda zdieľali hodnoty lásky a solidarity.
Aby sa podporila rodina, sociálne vzťahy, oživila sa krása a radosť z pohybu, jednu z ciest vidím v zmene pohľadu aj na šport. Šport je vhodný prostriedok na dosiahnutie a naplneniu zmyslu života jednotlivca a aj na potvrdenie jeho identity.
Ďakujem za pozornosť
Bratislava, 22. 11. 2017
Paed.Dr. Eva Križková-Ďurišinová
